Athletic Club španielsky futbalový klub so sídlom v Bilbau

Athletic Club je španielsky futbalový klub so sídlom v Bilbau v Baskicku. Patrí medzi zakladajúcich členov španielskej najvyššej futbalovej súťaže Primera División, ktorá je tiež známa ako La Liga. Athletic vyhral La Ligu osemkrát a v historických tabuľkách tejto súťaže mu patrí tretie miesto hneď za velikánmi španielskeho klubového futbalu, Realom Madrid a FC Barcelona. Podobne ako tieto dva kluby nikdy nezostúpil z La Ligy do nižšej súťaže.

Hráči Athletica sú prezývaní Los Leones (slovensky: levy). Táto prezývka je odvodená od udalosti, ktorá sa spája s názvom kostola San Mamés (slovensky: Svätý Mamés) blízko, ktorého bol postavený štadión klubu. Podľa legendy bol raný kresťan, ktorý sa volal Mamés, hodený Rimanmi levom, ktoré ho odmietli zožrať. Mamés bol neskôr vyhlásený za svätého. Štadión Athletica nesie rovnaké meno ako blízky kostol, San Mamés, ale je tiež nazývaný "Katedrála".

Klub je známy športovou filozofiou v rámci, ktorej kladie dôraz na výchovu vlastných odchovancov v mládežníckej liahni a zároveň sa snaží získať najlepších Baskických hráčov z iných klubov. Jeho oficiálnym úsilím je angažovanie profesionálnych hráčov pochádzajúcich z veľkého Baskicka, čo zahŕňa tieto regióny Baskicka, Guipúzcoy, Álavy a Navarry v Španielsku a Labourd, Soule a Dolnej Navarry vo Francúzsku. Klub si však vyslúžil obdiv športovej verejnosti za podporu výchovy vlastných odchovancov a vedenie k oddanosti klubu.

Athletic je jeden zo štyroch profesionálnych futbalových klubov v Španielsku, spolu s Realom Madrid, Barcelonou a Osasunou, ktorý nie je športovým združením, ale spoločnosťou ktorej vlastníctvo je v rukách jej členov.

Athletic, ako jeden z mála špičkových profesionálnych klubov, dlho nemal na svojich dresoch logo oficiálneho sponzora. V sezóne 2004/05 v zápasoch Pohára UEFA a Copa del Rey mal na svojich dresoch zeleným napísané slovo "Euskadi", výmenou za stotisíce eur od Baskickej vlády (červená, biela a zelená sú Baskické národné farby). Od roku 2008 do roku 2015 hráči Athletica nosili na svojich dresoch logo baskickej ropnej spoločnosti Petronor.V súčasnosti majú na svojich dresoch vyobrazené logo baskickej banky Kutxabank.

História

Athletic Club vznikol v Baskickom meste Bilbao v období industrializácie. V Bilbau bývala početná skupina cudzincov, ktorej prítomnosť uľahčovala adaptáciu futbalu na severe Španielska. Medzi týmito cudzincami boli aj baníci zo severovýchodu Anglicka a pracovníci lodeníc zo Sunderlandu, Southamptonu a Portsmouthu, ktorí priniesli so sebou futbal a založili futbalový klub s názvom Bilbao Football Club. V tomto období boli mladíci pochádzajúci z rodín Baskickej strednej vrstvy v Anglicku na štúdiu a počas svojho pobytu v Británii si obľúbili futbal. Keď sa vrátili do Bilbaa ich záujem o futbal neochladol. Zorganizovali aj niekoľko zápasov s Anglickými prisťahovalcami.

V roku 1898, skupina študentov a nadšencov futbalu, ktorá sa stretávala na Zamacoisovom gymnáziu, aby si spolu zahrala futbal, dala podnet k vzniku futbalového tímu, v tom čase ešte bez právnej registrácie a nazvali ho Athletic Club, použijúc anglický pravopis. Neskôr 5. apríla 1901 bol klub aj právne založený na ustanovujúcom zhromaždení v kaviarni Café Garcia. Hlavným rivalom Athletica bolo práve Bilbao FC.

V roku 1902 získal Athletic svoju prvú významnú trofej, Copa de la Coronación (slovensky: Korunovačný pohár), potom čo porazil Espanyol 5-0, klub New Foot-ball de Madrid 8-1 a FC Barcelona 2-1.

V roku 1903 Athletic prekonal vážnu krízu, keď sa zvažovalo aj jeho zrušenie. Kritické obdobia klubu v jeho počiatkoch sú veľmi úzko zviazané s úspechmi, víťazstvami v Copa del Rey (slovensky: Kráľovský pohár) v rokoch 1903, 1904, 1910 a 1911. V roku 1907 opätovne ožil Club Bizcaya, teraz vytvorený z hráčov Athletica a Unionu Vizcaino, aby odohral zápasy Copa del Rey. Klub sa dostal až do finále, v ktorom podľahol Madrid FC 0-1.

Postupom času sa objavili hráči, ktorí sa stali legendami klubu, ako Belauste alebo Pichichi. Pichichi bol skutočnou hviezdou tímu a veľmi produktívnym strelcom. Dnes nesie jeho meno ocenenie pre najlepšieho strelca La Ligy v jednotlivých sezónach.

Hráči klubu sprvoti nosili dresy s modrými a bielymi pruhmi, ale v roku 1910 došlo k zmene, keď modrá bola zamenená za červenú. Existuje niekoľko vysvetlení, čo k tomu viedlo. Najrozšírenejším je teória, že to bolo s úcty k Sunderlandu a Southamptonu, mestám odkiaľ pochádzali Angličania, ktorí prispeli k rozvoju futbalu v meste. Ďalšou alternatívou je, že jeden člen klubu bol poslaný do Anglicka kúpiť väčší balík dresov s dovtedy používanou modro-bielou kombináciou, ale nemohol ich zohnať a tak sa namiesto toho vrátil s balíkom červeno-bielych.

Najpravdepodobnejším vysvetlením však je, že v tom čase sa dresy s červenými a bielymi pruhmi dali vyrobiť veľmi lacno, keďže táto farebná kombinácia sa bežne používala k výrobe poťahov na posteľné matrace. Látka používaná pri ich výrobe sa ľahko dala prešiť na futbalové dresy. Oba kluby, Athletic Bilbao aj Athletic Madrid, v svojich počiatkoch hrali v dresoch s modrými a bielymi pruhmi a práve objavenie lacnej možnosti na výrobu dresov ich presvedčila k zmene. Madridský klub sa odhodlal k tejto zmene skôr, preto sa stali známi aj ako Los Colchoneros (slovensky: výrobcovia matracov). Predtým iba jeden tím používal farebnú kombináciu s červeno-bielymi pruhmi, Sporting de Gijón od roku 1905.

Dňa 20. januára 1913 bol položený základný kameň nového štadióna pri kostole San Mamés a v auguste toho istého roku, bol štadión slávnostne otvorený. V tomto období bol Athletic Club považovaný za najlepší klub v krajine a to hlavne preto, že mal najlepších trénerov priamo z Anglicka. Jeho rivalmi vtedy boli predovšetkým baskické kluby Arenas de Getxo, Racing a Sporting de Irún a Real Sociedad.

V roku 1921 prišiel do klubu nový tréner, Fred Pentland, ktorý zásadne zmenil spôsob hry Athletica, keďže uprednostňoval hru na krátke prihrávky. V roku 1927 odišiel z Athletica a trénoval Athletic Madrid, Real Oviedo a Španielsku reprezentáciu, aby sa neskôr v roku 1929 opäť vrátil do klubu.

Rok 1929 bol historickým míľnikom pre španielsky futbal, keďže v jeho priebehu sa odohrala prvá sezóna španielskej futbalovej ligy. V prvej sezóne skončil Athletic na 3. mieste a v nasledujúcej, 1929/30, získal double, víťazstvo v La Lige a Copa del Rey zároveň.

V čase založenia La Ligy sa Athleticu podarilo vytvoriť bezpochyby jeden z najlepších tímov v jeho histórii, ktorý dosiahol množstvo úspechov, 4-krát vyhral La Ligu, 4-krát Copa del Rey, 6-krát oblastné majstrovstvá a 2-krát Baskický pohár. V priebehu ôsmich rokov tento tím získal 16 oficiálnych titulov, dosiahol mnohé veľké víťazstvá a rekordy, niektoré z nich sa nepodarilo prekonať dodnes. Napríklad vyhral Copa del Rey štyrikrát v rade v rokoch 1930 až 1933, v rokoch 1930, 1931 získal double a v rokoch 1932 a 1933 skončil v lige na druhom mieste. V roku 1931 Atheltic porazil FC Barcelona 12-1, čo je najvyššia výhra v histórii La Ligy. Bata dal v tomto zápase 7 gólov. Bolo to najúspešnejšie obdobie klubu v jeho histórii.

Anglický trénersky dirigent Mister Fred Pentland si zaslúži osobitnú zmienku. Sedel na lavičke tímu v dvoch obdobiach (1922-1925; 1929-1933) a získal s ním najviac oficiálnych titulov zo všetkých trénerov, celkovo 12. Neodmysliteľne k nemu patrila cigara a tvrdý klobúk, bol výraznou osobnosťou predvojnového Bilbaa.

Futbal bol už vtedy profesionálnou záležitosťou a hráči Athletica dostávali v priemere 750 pesiet mesačne a príplatok 5 pesiet za každé víťazstvo. Jedine veľkorysý Carmelo Goyenechea, ktorý ukončil kariéru po sezóne 1928/29, bol amatérom. V roku 1934 mal klub 4 044 členov. Koniec úspešného obdobia prišiel, keď krajinu zasiahla občianska vojna. Mnohí z hráčov sa pridali k povstaleckej armáde "pro-aviación Euzkadi".

Obnova tímu po občianskej vojne bola náročná, keďže majstrovský tím predvojnového obdobia sa už nedal nanovo zložiť a bolo nevyhnutné vytvoriť nový tím, ktorý by bol schopný dosiahnuť rovnaké športové úspechy ako jeho predchodcovia. V roku 1941 musel klub zmeniť svoj názov na Atlético Club, aby rešpektoval nariadenie vydané vládou generalisima Franca, ktoré zakazovalo používanie nešpanielskych názvov a tiež mal vyvrátiť tradíciu angažovania len baskických hráčov. Povojnový tím vyhral La Ligu v sezóne 1942/43 a v rokoch 1943, 1944, 1945 a 1950 zvíťazil v Copa del Rey (v tom období s názvom Copa del Generalisimo). Taktiež skončil trikrát na druhom mieste v lige a rovnako trikrát bol neúspešným finalistom Copa del Rey.

Bolo to obdobie skvelej útočnej línie v zložení Iriondo, Venancio, Panizo, Zarra a Gainza. Za úspechmi bol tímová práca, ale aj obdivuhodné individuálne schopnosti jednotlivcov. Zarra, najlepší bombardér v histórii La Ligy, získal 6-krát Pichichi - ocenenie pre najlepšieho strelca sezóny. V priebehu trinástich sezón nastrieľal celkovo 294 gólov vo všetkých súťažiach za Athletic, k tomu 20 ďalších za reprezentáciu Španielska. Jeho 38 gólov zo sezóny 1950/51 je stále neprekonaným rekordom La Ligy.

V sezóne 1953/54 sa dostavil pokles formy a prišiel aj ústup z pozícií. Nastalo prechodné obdobie, onedlho však tím posilnili noví hráči ako Arieta, Carmelo Uribe, Mauri, Maguregui, ktorých pôsobenie pri Rojiblanco umožnilo nadviazať na úspechy klubu. Tím zložený Fernandom Daučíkom dosiahol úspechy, keď zvíťazil v La Lige v sezóne 1955/56, dvakrát zisk Copa del Rey v rokoch 1955 a 1956 a zažil aj oficiálny debut v európskych pohárových súťažiach. Rojiblanco odohrali elektrizujúci zápas proti Manchestru United v Pohári európskych majstrov. Neskôr v roku 1958 zvíťazili vo finále Copa del Rey proti európskemu futbalovému kráľovi - Realu Madrid - na štadióne Santiaga Bernabeu v Madride.

V priebehu šesťdesiatych rokov umožnil klub angažovanie hráčov, ktorý síce mali baskický pôvod, ale nenarodili sa v Baskicku. Takým hráčom bol napríklad Armando Merodio narodený v Barcelone. Tiež bolo umožnené hrať v klube hráčom, ktorý sa narodili v Baskicku, ale neboli Baskovia. Napríklad Jesus María Pereda, Miguel Jones a José Eulogio Gárate boli uznaní za naturalizovaných Baskov.

V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch klub už nebol taký úspešný ako v minulosti. Získal len dvakrát Copa del Rey v rokoch 1969 a 1973, ligový pohár v sezóne 1969/70 a v rokoch 1966 a 1967 sa dostal celkom vysoko v Copa del Rey. V tomto období sa podarilo podniknúť oficiálne kroky k založeniu mládežníckej akadémie. Mládežnícky tím bol oficiálne vytvorený v roku 1961 a klubové "béčko" Bilbao Athletic bolo založené v roku 1964. Mládežnícky tím získal Copa del Rey v rokoch 1962 až 1967. Onedlho na to mladí hráči posilnili prvý tím Athletica. Hráč, ktorý medzi nimi vynikal bol Txetxu Rojo, ktorý odohral za mládežnícky tím dve sezóny a od sezóny 1965/66 sa stal stabilným členom kádra Athletica a zostal jeho súčasťou až do sezóny 1981/82. Je na druhom mieste v počte odohraných zápasov za klub v jeho histórii. Medzi legendy klubu patrí aj Jose Angel Iribar Kortajarena, ktorý odohral za klub 18 sezón (1962/63 až 1979/80), 467 zápasov, z toho 93 v Copa del Rey a 55 v európskych súťažiach.

V roku 1973 oslavoval Athletic 75. (diamantové) výročie svojej existencie a ako sa vyjadrili klubový historici, bolo to: "75 rokov športovej jednoty v službách Baskického futbalu."

V decembri 1975 pred zápasom s Realom Sociedad, kapitán Athletica Iribar a kapitán Realu Sociedad Ignacio Kortabarria, slávnostne umiestnili v stredovom kruhu baskickú zástavu, Ikurriñu. Pri tejto príležitosti bola baskická zástava po prvýkrát od smrti generalisima Franca vystavená na verejnosti. V roku 1977 sa klub opäť vrátil k názvu Athletic Club.

V roku 1977 zažil klub oživenie úspechov, keď dosiahol na účasť vo finále Copa del Rey a tiež Pohára UEFA, kde prehral s Juvetusom. Väčšie úspechy sa dostavili s príchodom trénera Javiera Clementeho v roku 1981. V prvej sezóne pod vedením Clementeho sa tím umiestnil v La Lige na 4. mieste. V sezóne 1982/83 ligu vyhral a v sezóne 1983/84 dokonca získal double, víťazstvo v La Lige aj Copa del Rey. V nasledujúcich sezónach skončili Rojiblanco na treťom respektíve štvrtom mieste. Clementeho tím nemal dobrú povesť pre agresívny spôsob hry, zosobnený najmä v tvrdom mužovi Goikoetxeovi. Clemente uprednostňoval hru s dvoma defenzívnymi stredopoliarmi hrajúcimi pred dvojicou stopérov.

Po týchto úspechoch a odchode trénera Clementeho prišlo, počínajúc sezónou 1985/86, náročné obdobie. Väčšia stabilita sa dosiahla, až keď prevzal riadenie tréner Luis Fernandez v roku 1996. Fernandez profitoval z toho, že si klub osvojil flexibilnejšiu prestupovú politiku. Teraz mohol hrať za Athletic každý kto bol vychovaný v mládežníckych kluboch v Baskicku. Koncom osemdesiatych rokov, preto mohli za tím hrať hráči ako Patxi Ferreira zo Salamancy a Brazílčan Biurrun, ktorý sa prisťahoval do Baskicka ešte v mladom veku.

Tréner Fernandez angažoval Ismaela Urzaiziho, José Mariho a Bixenteho Lizarazu, prvého Baska narodeného vo Francúzsku, ktorý hral za klub. Athletic tiež pytliačil v mládežníckych liahňach iných klubov, napríklad získal od konkurenčného rivala Realu Sociedad Joseba Etxeberriu, čo viedlo k zhoršeniu vzťahov medzi klubmi. Hoci Lizarazu opustil klub po odohraní jednej sezóny, Urzaiz, José Mari Garcia Lafuente, Joseba Etxeberria, Rafael Alkorta, Julen Guerrero a Patxi Ferreira sa stali tvorcami úspechu v sezóne 1997/98, keď tím skončil na druhom mieste v La Lige. V roku 1998 Athletic Club, ako prvý klub v histórii La Ligy, oslavoval 100 rokov svojej existencie. Zisk druhého miesta prispel k dôstojným oslavám storočnice.

Po oslavách storočnice a zisku druhého miesta v La Lige v sezóne 1997/98, Athletic v nasledujúcej sezóne hral v Lige majstrov. Fernandezovo pôsobenie pri klube sa skončilo v roku 2000. Vzápätí zasadli na lavičku dvaja dobre známi ľudia, Txetxu Rojo a Jupp Heynckes. V sezóne 2004/05 sa klub vrátil do pohárovej Európy, keď hral Pohár UEFA, pod vedením bývalého hráča Ernesta Valverdeho. Po odchode Valverdeho nadišli dve najhoršie sezóny Athletica v jeho histórii (2005/06 a 2006/07), v ktorých klub bezmála zlomil všetky negatívne rekordy. Bolo to nesmierne náročné obdobie nielen v športovej, ale aj v oblasti riadenia klubu, čo viedlo k rezignácii prezidenta klubu Fernanda Lamikiza.

V súčasnosti sedí na trénerskej lavičke Joaquin Caparrós a pod jeho vedením sa mladému tímu s kvalitnými hráčmi, z veľkej časti z liahne mládežníckej akadémie, darí celkom dobre. Prvá sezóna (2007/08) pod vedením Joaquína Caparrósa prebehla pokojne, za zmienku stoja presvedčivé víťazstvá nad silnými klubmi na ich domovskej pôde, na štadióne Mestalla vo Valencii a Vicenta Calderóna v Madride, domovskom stánku Atlética. V La Lige klub skončil na 11. mieste s 50 bodmi a dostal sa do štvrťfinále Copa del Rey, kde Rojiblanco vyradil Racing Santander.

Sezóna 2008/09 bude pamätnou pre účasť klubu vo finále Copa del Rey, hranom vo Valencii proti Barcelone. Athleticu sa podarilo prebojovať do finále po 24 rokoch. V lige sa nepodarilo dosiahnuť potrebnú stabilitu výkonov, čo viedlo k ťažkostiam. Po víťazstve nad Betisom, len štyri dni pred spomínaným finále Copa del Rey, nik však nepochyboval o udržaní v najvyššej súťaži.

Po siahodlhých rokovaniach so samosprávou mesta sa v roku 2009 podarilo začať s výstavbou nového štadióna. Od sezóny 2014/2015 bude hrať Athletic svoje zápasy na tomto štadióne, San Mamés Barria, s kapacitou 58-tisíc divákov. Bude to päť hviezdičkový štadión vybudovaný za 240 miliónov eur.

Na začiatku roku 2010 mal klub viac ako 35-tisíc členov. Francúzsky športový denník L'Equipe Athletic opísal ako "jedinečný v histórii futbalu na celom svete". Táto jedinečnosť spočíva v tradícii angažovania baskických hráčov alebo hráčov z mládežníckych akadémií po celom Baskicku.